výchova

Ako rozprávka prispela k zdravému vývinu

Rozprávka a hra, dve veci, ktoré sa tak výrazne spájajú s detským svetom. Ak hru môžeme charakterizovať ako určitú vonkajšiu formu prejavovania sa detského prežívania, cítenia, fantázie, počúvanie rozprávky môžeme vnímať ako vonkajší podnet rozvíjajúci vnútorný citový život dieťaťa.

PSYCHOLOGICKÝ VÝZNAM  ČÍTANEJ  ROZPRÁVKY

Pre zdravý vývin dieťaťa je potrebná akceptácia a uznanie reality, jednoduché vnímanie toho čo je a následné vyrovnanie sa s ňou. Tu zohráva dôležitú úlohu rozprávka. Tradičné rozprávky nie sú žiadnymi historkami o raji na zemi, neukazujú svet vo vatičke, nič nepredstierajú. „Áno, to sa môže stať, že otecko a mamička zomreli…, alebo sú tak chudobní, že nemôžu uživiť svoje deti…, alebo že ťa zlá macocha nemá rada…, alebo sa ti všetci vysmievajú…” Po očarujúcom opise prichádza v rozprávke nebezpečenstvo a strach, ľudia sa niečím previnia, šťastie sa pokazí…

Už aj detský poslucháč vie, že rozprávaný príbeh je pravdivý, a to preto, že sa v rozprávke spoznáva – rovnako ako hrdina z rozprávky aj dieťa cíti žiarlivosť, pozná nespravodlivosť, pozná pocit podriadenosti. Ono je na tom predsa rovnako. Však práve dnes musel upratať izbu, ktorú nerozhádzal, nemohol si dať ďalšiu čokoládu, musel si obliecť sveter po bratovi… Dieťa pociťuje aj ďalšie nálady ako sú hnev, závisť, dokonca nenávisť k ľuďom, ktorí ho obklopujú a starajú sa o neho. Za prejavy takýchto citov je dieťa väčšinou trestané alebo odmietané, takže dieťa má z takýchto pocitov následne výčitky a trápi ho svedomie. Takéto pocity sú však ľuďom vlastné a prirodzené, dieťa sa však musí naučiť ako s nimi naložiť, aký spôsob prejavu je pre okolie prijateľný. Keď si dospelý nájde čas a prečíta mu rozprávku, dieťa si uvedomí, že má právo cítiť, to čo cíti. Veď maminka rozpráva o dieťati, ktorému je rovnako ako mne. Dieťa sa tak dostáva do akéhosi láskyplného oprávnenia prijímať samého seba aj so svojimi negatívnymi vzťahmi a pocitmi. Ďalej si dieťa tiež uvedomuje, že nie je samo. Dospelý mu svojou prítomnosťou pri rozprávaní poskytuje bezpečie a dôveru, ktorú dieťa potrebuje, aby tento náhľad vydržalo. Je to jedna z tých kritických, náročných situácií, v ktorých si dieťa môže vybudovať kvalitnú základnú dôveru.

Je ohromujúce, akú silu dokážu deti vyvinúť a ako dokážu byť statočné, ak cítia v náročných situáciách dôveru a úprimnú snahu dospelých, keď s nimi pozorujú realitu a hľadajú spoločné riešenie.

Každý človek je jedinečný a neopakovateľný, každý chce byť taký, aký v skutočnosti je, nechce byť nútený skrývať svoje sily a slabosti, chce byť uistený, že môže byť taký, aký je. Ide tu o dôstojnosť, právo žiť si svoj vlastný život.

Dieťa, ktoré nemusí zo strachu  o stratu lásky potláčať svoje pocity, sa za pomoci rodičov môže naučiť zachádzať so svojimi negatívnymi pocitmi aj so svojimi citlivými miestami a získať tak sebadôveru.

Rozprávka podáva príklad aj na túto oblasť prežívania. V rozprávke vystupujú slabí, chudobní, „hlúpi“, odstrčení -a poznávajú, že oni sú tí jedineční a neopakovateľní. Často krát práve oni pomôžu, vyriešia, poradia… Žiadna slabosť sa tu neodsudzuje a neskrýva.

Keď sa dieťa cíti prijímané, keď vie, že nie je milované len preto, že podáva určitý výkon, má dobrú štartovaciu pozíciu. Má k dispozícii dostatočný priestor k prežívaniu a utváraniu si vlastného života a vlastnej hodnoty. Ak prežívajú deti samých seba len ako riadené výlučne z vonku, ak nevidia žiadne možnosti ako žiť svoje vlastné hodnoty, záľuby či silné stránky, často zaujímajú odmietavý, vzdorovitý postoj. Ten je v skutočnosti volaním o pomoc v zmysle : „Vnímaj ma v mojich potrebách.“.

VÝCHOVA ROZPRÁVKOU

      Z praxe poznáme, že mnohé zlozvyky detí napravíme náučnou poviedkou často krát jednoduchšie než rodičovským napomínaním a vysvetľovaním. Deti sa totiž pri počúvaní rozprávky s hrdinami stotožňujú. Porovnávajú, čo majú s nimi spoločné a ako to s hrdinami v príbehu dopadne. Dieťa stotožnené s hrdinom potom na vlastnej koži prežije pravidlo, ktoré v rozprávke vždy platí a to, že dobro je odmenené a zlo potrestané. Tento zážitok podľa Steita /1992/ zakladá a upevňuje detskú morálku. Ak dieťa zažije v rozprávke nápor zla a strachu, o to intenzívnejšie bude vnímať a prijímať zákonitú spravodlivosť.

  Najlepšie stotožnenie sa dieťaťa s hrdinom rozprávky dosiahneme samozrejme vtedy, keď má hrdina určité charakteristické znaky alebo správanie rovnaké s dieťaťom. Je samozrejmé, že na každý výchovný problém neexistuje rozprávka. V takomto prípade majú rodičia možnosť sami vymyslieť príbeh na konkrétnu situáciu. Je treba byť však opatrný akému dieťaťu predložíme akú rozprávku a akým spôsobom.

 AKO ROZPRÁVAŤ  ROZPRÁVKY

V prvom rade musíme brať ohľad na vek dieťaťa. Tak napríklad dieťa mladšie ako 3 roky ešte žiadne rozprávky s mravným ponaučením zaujímať nebudú. Oveľa viac sa uspokojí s odriekaním rytmickej riekanky v spojení s nejakými motorickými aktivitami, napodobňovaním príbehu alebo dotýkaním sa tela.

Deťom od 4 do 8 roku sa najviac rozvíria fantázia a preto sú najvhodnejšími poslucháčmi klasických rozprávok.

Deti staršieho veku, ktoré prešli predošlými štádiami si už samé budú rozprávky čítať a pripoja sa k nim aj rôzne povesti a legendy. V neskoršom veku záujem o rozprávky pomaly klesá a nahrádza ho záujem  o prírodu, zvieratá a rastliny. Dieťa, ktoré sa pred tým malo možnosť vžívať do rozprávkových bytostí a rozprávkového sveta, teraz svoju pozornosť obracia na okolitý svet a je prirodzene empatické a akceptujúce.

Rozprávka by mala byť bohatá na opisy. Aby však mohlo dieťa plne rozvíjať svoju fantáziu, opis by nemal byť veľmi konkrétny /veľkosť v centimetroch a pod./, ale skôr poetický /farbami hrajúce šaty, drobný ako hrášok a pod./. Pri opise tiež musíme brať ohľad na osobnosť dieťaťa. Treba zvážiť, aký opis situácie zvolíme podľa toho aké citlivé je naše dieťa. Určite si nezvolíme realistické opisy. Stačí len naznačiť, hovoriť o zlom vlkovi s vycerenými zubiskami. Nebudeme opisovať ako mu pomedzi obrovské tesáky tečú sliny a zalizuje sa zakrvaveným jazyčiskom. Takýto opis by potom nedokázal vykompenzovať ani dobrý koniec rozprávky.

Jedna veľká výhoda rozprávania rozprávok je tá, že rozprávač môže priamo sledovať ako jeho rozprávanie vplýva na poslucháča. Či v ňom nevzbudzuje príliš veľký strach a hrôzu, alebo naopak nezáujem. Táto dvojica medzi sebou navzájom komunikuje. Jednak neverbálne, rozprávač gestikuluje, znázorňuje, pracuje jeho mimika, modeluje hlas. Na druhej strane na neho reaguje poslucháč, prijíma alebo odmieta, hodnotí… Samozrejme, že môže dôjsť aj k verbálnej komunikácii a dieťa svojimi otázkami nám môže napríklad aj pomôcť dotvoriť príbeh.

Rozprávanie rozprávky je vzácna interakcia, intímna chvíľa, ktorá môže dvojici pomôcť budovať ich vzájomný vzťah a dôveru… 

 

Vypracovala: Mgr. Jana Záchejová

Zdroj:

Schieder, B., Děti, pohádky a základní motivace, Psychologie dnes, roč. 6, 2000, č.11

Streit, J., Proč deti pořebují pohádky, Praha: Baltazar, 1992

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *