Spracovala: Mgr. Ivana Vašková
Séria článkov „Poďme sa rozprávať o…“ je príspevkom oddelenia prevencie CPPPaP BA IV. do aktuálnej koronavírus situácie, ktorá prináša viac času 
doma s deťmi a z toho plynúci veľký priestor sa porozprávať na rôzne aktuálne témy, príp. témy, ktoré sa môžu stať aktuálnymi. V tomto článku sa budeme venovať téme rozvodu, ako sa môže táto udalosť prejavovať u detí po emočnej stránke, ako zvládnuť rozhovor na túto tému a tiež ako sa prípadne ťažkosti v zvládaní novej situácie môžu prejaviť u detí rôznych vekových kategórií.
Rozvod či rozchod partnerov vie byť náročný, vyčerpávajúci a často sprevádzaný mnohými emóciami. Prináša so sebou zmeny vo fungovaní, ktorým je nutné sa prispôsobiť. Často sa udáva ako jedna z najstresujúcejších životných udalostí. Aj pre rodičov je daná vec záťažovou situáciou, a preto je prirodzené obávať sa toho, ako zareaguje samotné dieťa. Ako by sme mali teda rozvod vhodne odkomunikovať s dieťaťom, na čo sa pripraviť a čomu je dobré sa vyhnúť?
Deti a emócie
Deti môžu v tejto situácii prežívať odlišné emócie ako dospelí a inak ich spracovávať. Môže sa stať, že počas rozhovoru dieťa správu prijme zdanlivo “bez problémov”, bez emočnej zaangažovanosti. Neznamená to však, že sa ho daná vec nedotkla, ale deti si často silné emócie takpovediac odložia na neskôr. Emočná reakcia tak môže prísť omnoho neskôr, ako by sme čakali, alebo môže nastať v situácii, ktorá s témou zdanlivo nesúvisí. Jednou z najčastejšie pozorovaných emócií, ktorá sa u detí v reakcii na rozvod rodičov objavuje je smútok. Pre mladšie dieťa môže byť táto situácia ťažko pochopiteľná. Mama a otec predsa patria k sebe, vždy tu preňho boli, bralo ako samozrejmosť, že sú spolu. Aj pre deti školského veku je existencia rodiny stále základom stability ich sveta. Odchod jedného z rodičov vníma ako stratu. Jeho prežívanie môže byť podobné ako pri úmrtí rodiča. Deti môžu rovnako pociťovať voči rodičom obrovský hnev za vzniknutú situáciu. Môžu obviňovať jedného z nich, ktorému prisúdia vinu za rozpad manželstva. Rovnako sa však môžu hnevať na oboch rodičov, na celú vec reagovať s odporom a negativisticky. Objaviť sa však môžu aj pocity viny, keďže v predškolskom a mladšom školskom veku sú deti prirodzene viac vzťahovačné a pretrváva u nich vývinovo primeraný egocentrizmus. V tomto zameraní na seba majú tendenciu prisudzovať vinu za rozvod rodičov sebe a žijú v presvedčení, že mohli túto situáciu nejakým spôsobom ovplyvniť. Ak je rozvod dôsledkom dlhodobého napätia či konfliktov v rodine, tak pre dieťa môže byť toto rozhodnutie čiastočným zmiernením týchto problémov. Samozrejme, tento pocit úľavy sa môže miesiť a striedať s ostatnými, zdanlivo protichodnými emóciami (Lowenstein, 2006).
Čomu sa pri rozhovore vyhnúť
Každé dieťa je individuálne a každá rodinná konštelácia má svoje špecifiká. Avšak vo všeobecnosti je niekoľko vecí, ktoré by rodičia pri takomto rozhovore s dieťaťom robiť nemali.
Nepopisovať detailne svoje problémy, nevyčítať chyby a neobviňovať druhého rodiča. Dieťa potrebuje jasné a pochopiteľné informácie. Môžeme krátko a jasne pomenovať príčinu, no netreba zachádzať do podrobností. Skôr sa orientujeme na budúcnosť, teda na to, čo situácia so sebou prinesie, ako sa zmení fungovanie v rodine. Zamerajte sa na konkrétne a praktické dopady situácie relevantné pre dieťa. Hoci vzťah medzi rodičmi je narušený, tak dieťa potrebuje naďalej cítiť emočnú oporu v oboch rodičoch.
Neklamať, nezatajovať, nezavádzať, nedávať nesplniteľné sľuby. V snahe chrániť dieťa pred bolesťou sa niekedy rodičia uchyľujú k rôznym vyjadreniam, ktorým sa snažia dieťa uchlácholiť, napr. že rodič išiel na výlet, že situácia je dočasná, že rodič sa po čase vráti, že takto im bude lepšie a podobne. Dieťa sa ale po čase dozvie pravdu a navyše sa bude cítiť podvedené.
Čo pri rozhovore pomáha
Na druhú stranu je niekoľko vecí, ktoré by mohli pomôcť zmierniť negatívne dopady tejto správy na dieťa.
Uistiť dieťa. Je dobré, ak dieťa bude počuť, že ho rodičia majú naďalej rovnako radi, že naďalej môže s rodičom podnikať veci, ktoré doteraz alebo napr. že si nemusí medzi nimi vyberať. Ideálne je, ak sú pri rozhovore obaja rodičia.
Vytvoriť bezpečný priestor na komunikáciu, umožniť dieťaťu uvoľniť
svoje emócie, ponechať mu priestor na otázky. Dieťa nemusí ihneď vyjadriť na situáciu svoj názor, potrebuje sa najskôr vo všetkom zorientovať. Nesúdime jeho emócie, nech už sú v danom momente akékoľvek, iba ich pomenujeme a vyjadrujeme svoje porozumenie. Dieťa má právo sa cítiť smutné, vydesené, ale aj nahnevané. Je dôležité nenechať sa strhnúť danou emóciou a neprejsť do naliehavého utešovania či do opozície a poučovania. Snažme sa skôr pochopiť, aká emócia u dieťaťa prevažuje a sprevádzajme ho, dokým sa zmierni a bude sa dať znova pokračovať v rozhovore. Overme si, či sa chce dieťa na niečo spýtať, povzbudzujme ho v tom, aby sa pýtalo. Môžeme ho tiež pripraviť na možné otázky, ktoré bude dostávať z okolia a dohodnúť sa s ním, ako by na ne malo reagovať. Dať mu návrhy toho, čo môže povedať napr. spolužiakom, ak sa ho budú pýtať, prečo už nebýva s oboma rodičmi. (Lednická, 2017)
Vybrať správnu dobu na rozhovor. Je dobré vybrať na diskusiu taký čas, kedy je dieťa v čo najlepšej psychickej pohode. Rozhovor by bolo lepšie odložiť, ak je zaujaté inou činnosťou, má pred sebou náročné písomky alebo jeho dni sprevádzajú iné zaťažujúce okolnosti. Tiež sa neodporúča otvárať túto tému večer pred spaním alebo pred odchodom z domu (do školy či na výlet).
Faktory ovplyvňujúce reakciu dieťaťa
Samotná reakcia detí na rozvod rodičov môže závisieť od mnohých faktorov. Prvým faktorom je dĺžka či intenzita sporov v rodine a spôsob komunikácie či vyjadrovania vlastných emócií u rodičov. Je rozdiel v tom, či je rozvod akýmsi vyústením dlhodobých a vážnych konfliktov medzi rodičmi alebo je skôr reakciou na nejakú aktuálnu situáciu. Niektorí rodičia o veciach a problémoch v súžití komunikujú otvorene a často vyjadrujú svoju nespokojnosť, zatiaľ čo v niektorých rodinách sa nezhody pred deťmi skôr taja a riešia “potichu”, v takom prípade môže byť rozvod pre dieťa aj okolie veľmi prekvapujúci. Reakciu ovplyvňuje tiež vzťah dieťaťa s rodičmi, miera naviazanosti a závislosti od nich. Ak je dieťa veľmi naviazané na oboch rodičov, tak už len predstava, že by s niektorým z nich malo tráviť menej času, je preň veľmi ťažko zvládnuteľná. Tiež hodnoty, náboženstvo a širší sociálny kontext môžu v tomto smere zohrať svoju úlohu. V neposlednom rade reakcia závisí od veku a individuálnych charakteristík dieťaťa, ako je jeho temperament, osobnostné črty a spôsob spracovávania záťažových situácií (Vágnerová, 2012).
Prejavy zvýšeného stresu
Napriek našej snahe podať tému rozvodu dieťaťu čo najcitlivejšie, sa môže stať, že sa uňho objavia nejaké varovné signály toho, že má problémy sa so situáciou vyrovnať.
Male deti do dvoch rokov môžu reagovať napr. nespavosťou či plačlivosťou. Dieťa by malo dostávať príležitosť vytvárať si puto s oboma rodičmi a dôležité je preňho zachovanie rutiny v dennom rytme, odstránenie stresujúcich podnetov.
U detí do štyroch rokov sa môže objaviť regres vo vývine (strata už nadobudnutých zručností, návrat k starým hračkám či rituálom z nižšieho veku), pomočovanie, úzkosť pri zaspávaní, strach z odlúčenia, iritabilita či záchvaty hnevu. Dieťaťu by sme sa mali pokúsiť vytvoriť čo najväčšiu psychickú pohodu, dovoliť mu niektoré z prejavov regresu a zabezpečiť časté návštevy druhého rodiča.
U detí vo veku 5 – 8 rokov sa stres môže prejaviť nechutenstvom, problémami v správaní, pocitmi opustenia a odmietnutia, prejavmi smútku či hnevu alebo snahou prevziať rolu odchádzajúceho rodiča. Dieťa v tomto veku potrebuje príležitosť na prejavenie emócií a osvojovať si stratégie vyrovnávania sa so stresom. Potrebuje uistenie o tom, že za rozvod nie je zodpovedné, keďže v tomto veku majú deti k tomuto vnímaniu najväčšie sklony. Pokiaľ je to možné, druhý rodič by sa mal zúčastňovať na mimoškolských aktivitách a tráviť s dieťaťom čo najviac času prostredníctvom zaujímavých aktivít.
Pri deťoch od 9 do 12 rokov je treba si dať pozor na somatické ťažkosti, pocity studu a hanby. V tomto veku sa môže dieťa prikloniť k jednému z rodičov a snažiť sa utvoriť spojenectvo s odchádzajúcim rodičom. Zároveň v tomto veku môžu v súvislosti so separáciou rodiča pretrvávať pocity viny a zodpovednosti za rozvod. Dieťa môže reagovať veľmi emocionálne, hnev a obviňovanie rodičov môže byť tiež veľmi intenzívne. Rovnako ako v predchádzajúcom období by malo byť dieťaťu umožnené uvoľniť a zvládať negatívne emócie, tráviť čas s druhým rodičom a uisťovať ho o tom, že obaja rodičia ho majú stále rovnako radi.
Pri dospievajúcich od 13 – 18 sa problémy môžu prejaviť útekmi z domu, ťažkosťami so sústredením zhoršením školského prospechu, experimentovaním s drogami, promiskuitou alebo sebapoškodzovaním. V tomto veku je dôležité trvať na dodržiavaní jednoznačne stanovených hraníc, avšak treba ich vyvážiť väčšou voľnosťou a možnosťami voľby. Deti môžu vyjadriť svoj názor a rozhodnúť sa o návštevách rodiča, ale nemali by byť zaťažované nutnosťou rozhodnúť o tom, kto a v akej miere ich má po rozvode primárne vychovávať (Lowenstein, 2006).
Ak u dieťaťa zaznamenávate nejaké vážnejšie zmeny v správaní, alebo ak máte akékoľvek obavy či pochybnosti týkajúce sa reakcie dieťaťa na rozvodovú situáciu, tak neváhajte využiť služby odborníka.
Zdroje:
Lednická, J. (2017). Ako s deťmi hovoriť o rozvode? [online], [citované 25.04.2020]. Dostupné na internete: http://dietaaja.sk/ako-s-detmi-hovorit-o-rozvode/
Lowensteing, L. (2006). Creative interventions for children of divorce. Toronto: Champion Press. ISBN 0-9685199-3-8.
