Vypracovala: Mgr. Monika Rusinová
Séria článkov „Poďme sa rozprávať o…“ je príspevkom oddelenia prevencie CPPPaP BA IV. do aktuálnej koronavírus situácie, ktorá prináša viac času doma s deťmi a z toho plynúci veľký priestor sa porozprávať na rôzne aktuálne témy, príp. témy, ktoré sa môžu stať aktuálnymi. Témou tohto článku sú práve situácie, ktoré môžu nastať, keď sa uvoľnia opatrenia – konkrétne, že budete potrebovať navštíviť spolu s dieťaťom nejakého odborníka. Podnetom na napísanie tohto článku boli skúsenosti s rodičmi, ktorí prichádzali prvýkrát do poradne a potrebovali vysvetliť svojim deťom, kam a prečo s nimi idú na návštevu. Nasledujúce riadky majú za cieľ byť sprievodcom, ako pomôcť dieťaťu pri prvej návšteve nového odborníka (či už je to zubár, nový lekár, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg a pod.), zorientovať rodiča, ako postupovať a napokon správna príprava pred stretnutím uľahčuje prácu aj samotnému odborníkovi. Keď dieťa rozumie, čo sa bude diať, je ochotnejšie spolupracovať.
Prvým krokom je uvedomiť si ako rodič, aké presvedčenia a skúsenosti sa nám spájajú s návštevou konkrétneho odborníka. Napríklad, skúsenosť rodiča s psychológmi z detstva alebo dospievania môže formovať jeho postoj voči týmto odborníkom a ten je nevedome prenášaný na dieťa. Nemusí to byť vyslovene obsahom slov, ale aj mimoslovnými prejavmi tzv. skrytými posolstvami, nevyslovenými výrokmi, ktoré vypovedajú niečo o vzťahu dvoch ľudí (Nováčková et al., 2008). V tomto prípade ide o postoj rodiča voči odborníkovi. Takisto, keď aj rodič nemá konkrétnu skúsenosť, je dôležité jeho presvedčenie, či daný odborník je schopný im pomôcť. Tretím faktorom, úzkosúvisiacim s vyššie uvedenými je, či bol rodič na prípadnú ťažkosť v učení resp. správaní dieťaťa upozornený učiteľmi, vychovávateľmi, trénermi a i. a odporučený na intervenciu alebo si danú ťažkosť všimol rodič sám. Je to záležitosť úrovne motivácie prísť s dieťaťom k odborníkovi a následne spolupracovať. Je možné, že rodič indikovanú ťažkosť zo strany iných dospelých u svojho dieťaťa nepozoruje. O to dôležitejšie v tom prípade je, aby pedagógovia príp. iní dospelí boli schopní vecne opísať ťažkosti, ktoré pozorujú.
Druhým krokom je vysvetliť dieťaťu, ku komu a z akých dôvodov sme sa rozhodli ísť. Ak prídu rodičia najprv bez dieťaťa na prvú konzultáciu, je to jeden z bodov programu, čo už dieťa vie o jeho budúcej návšteve a ako mu odkomunikovať dôvody a spôsob práce. V praxi sa mi osvedčil postup nenásilnej komunikácie, ktoré má nasledujúce body (podľa Rosenberg, 2016, str. 21):
- Konkrétne činy, ktoré pozorujeme a ktoré ovplyvňujú našu pohodu.
- Čo cítime vo vzťahu, čo pozorujeme.
- Potreby, hodnoty, priania atď., ktoré vytvárajú naše pocity.
- Konkrétne činy, ktoré žiadame k svojmu obohateniu.
Z uvedeného môžeme vidieť, že v nenásilnej komunikácii je dôležitá konkrétnosť a tiež pocity, ktoré vznikajú z potrieb, hodnôt, prianí, ktoré sú alebo nie sú naplnené.
Konkrétnosť spočíva v čo možno najpodrobnejšom opise čo vidím, počujem pri pozorovaní a podobne pri žiadaní resp. prosbe. Je dôležité dodržať obe zložky, nakoľko keď vidíme z nášho pohľadu „neporiadok“, je to hodnotiaci výrok ale keď povieme „vidím kocky ležať na zemi,“ opisujem tú istú realitu a pre oboch účastníkov komunikácie je jasné, o čom rozprávam. Pri požiadaní o činy pomáha byť čo najkonkrétnejší napr. „mohol by si prosím pozbierať tie kocky a dať ich do krabice na hračky?“ Adresát komunikácie presne vie, čo druhá strana od neho očakáva, všetko smeruje k tomu, aby zavládla pohoda a obohatenie.
Podľa Marshalla Rosenberga je nesprávne rozdeľovať emócie na negatívne a pozitívne, skôr ide o to, či sú naše potreby naplnené prípadne nenaplnené a podľa toho sa odvíjajú aj naše pocity. Keď sú naše potreby naplnené, môžeme cítiť pocity radosti, šťastia, hrdosti, bezpečia a pod. Keď však naše potreby nie sú napĺňané, môžu sa prejaviť ako hnev, smútok, znechutenie, nedôvera a pod.
Keď si uvedenú teóriu prenesieme do témy článku, je dôležité si vyhradiť čas a priestor sadnúť si ideálne obaja rodičia s dieťaťom a objasniť, čo sa bude diať. Treba začať opisom správania. Zdôrazňujem slovo opis. Slovné spojenia „neposlúcha“ môžu mať pre každého z nás inú náplň a tiež je to slovo s vysoko hodnotiacim nábojom. Moja otázka na rodiča, ktorý použije toto slovo zvyčajne je, „Ako to vyzerá, keď váš syn/dcéra neposlúcha? Čo si mám pod tým predstaviť?“ Ešte som nedostala rovnakú odpoveď, zvyčajne sú to prejavy počúvania až na tretie upozornenie, robenia opačnej činnosti ako rodič povie, dieťa plače a hnevá sa aj keď sa ho snaží rodič upokojiť a pod. Mne ako odborníkovi je o kúsok jasnejšie, čo sa deje, čo prináša do vzťahu rodič(ia) a dieťa nepohodu.
Preto prvým krokom je opísať dieťaťu situácie, ktoré majú vplyv na vašu pohodu. Každé dieťa má inú mieru sebareflexie a čim konkrétnejší a presnejší opis (čo vidím, počujem), tým rýchlejšie môže dojsť k uvedomeniu u dieťaťa. Napr. „Keď počujem ráno, ako zvyšuješ hlas na mňa…“, „Keď vidím, že pokračuješ ďalej v hre, aj keď som už dvakrát povedal/a, že pôjdeme domov…“ a pod. Zdá sa, že slovné spojenie „zvyšuješ hlas“ by sa dalo nahradiť slovom „kričíš“ alebo „pokračuješ ďalej v hre“ slovným spojením „ignoruješ ma,“ no opäť pripomínam, že sú to hodnotiace slová a môžu v dieťati vyvolať potrebu brániť sa. Pri presnom opise hovoríte, čo ste videli a počuli a dieťa si môže porovnať, či sa to zhoduje s tým, čo si pamätá ono.
Druhým krokom je skúsiť ako rodič rozlíšiť svoje pocity príp. pocity zainteresovaných ľudí a pomenovať ich pred dieťaťom. Koľkokrát zvyšujeme ako dospelí hlas, keď robia deti niečo z nášho pohľadu nebezpečné. To je ochranná funkcia zvýšeného hlasu, aby nedošlo k nešťastiu, napr. aby dieťa nezrazilo auto. No sú situácie, kde keď pokojne povieme, že máme obavy aby sa dieťaťu niečo nestalo, je ochotnejšie počúvať ako keď zvyšujeme hlas a hovoríme rozkazovacie vety („Zlez stade!“ „Nebehaj“ a pod. ) Keď už musíme použiť rozkazovacie vety, odporúča sa formulovať ich pozitívne t.j. namiesto toho, čo nemá dieťa robiť, hovoriť, čo dieťa robiť má. Takže takto formulované vety by mohli znieť „Mám obavy/bojím sa“, „Nahneval/A som sa,“ „Ostal som smutný/á, sklamaný/á.“ a pod.
Tretí krok považujem za jadro komunikácie, je to rozprava o potrebách. Ako som už spomínala vyššie, pocity a potreby sú úzko prepojené. Pri nedostatočnom naplnení potrieb môžeme pociťovať negatívne emócie ako je hnev, smútok, strach a naopak keď sú nad mieru alebo aspoň primerane naplnené, pociťujeme radosť, bezpečia, prijatie, pocit príjemného prekvapenia. Z našich skúseností veľmi pomáha pochopeniu na strane či už detí alebo dospelých, s ktorými komunikujeme, čo od nich potrebujeme. Inak povedané, ako sa cítime a čo MY konkrétne potrebujeme, aby boli naše potreby naplnené. Ak sa napríklad s dieťaťom často doma hádate, môžete byť nahnevaní, unavení alebo už aj zúfalí z toho, že neviete aj po viacerých pokusoch a rôznych spôsoboch nastoliť pokoj a harmóniu v rámci domácnosti. Pokoj a harmónia sú pravdepodobne potreby, ktoré nie sú naplnené, prípadne potreby porozumenia a jasnosti, nakoľko nerozumieme, čo sa deje a potrebovali by sme konkrétne počuť, aké zmeny treba urobiť alebo v čom spočíva problém. Vodítkom bývajú aj naše hodnoty t.j. čo je pre nás v živote dôležité a tiež naše priania do budúcnosti.
Nadväzuje štvrtý krok, kedy žiadame druhú stranu o konkrétne činy, ktoré budú slúžiť k nášmu obohateniu. Posledným krokom je prosba, čo konkrétne by sa dalo zmeniť, čo môže robiť druhá strana, aby boli naše potreby naplnené, splnené priania. Je dôležité si uvedomiť, že to nie je rozkaz, že je to prosba, ktorá môže byť síce veľmi rešpektujúco povedaná, ale je na druhej strane, či sa rozhodne prispieť k obohateniu alebo nie. To má potenciál byť aj tá ťažšia časť, nakoľko to, či sa naše dieťa rozhodne rešpektovať našu požiadavku, je úplne na ňom. Akonáhle trváme na splnení prosby, nebola to prosba ale rozkaz. Vrátim sa späť k ochrannej funkcii zvýšeného hlasu, platí aj v prípade dôrazných prosieb, keď je ohrozené zdravie alebo majetok.
Ak si zhrnieme všetky štyri kroky, prídeme na to, že rozprávame o tom, čo vidíme a počujeme, bez toho, aby sme to hodnotili; hovoríme o tom ako sa cítime vo svojom vnútri a čo potrebujeme k tomu aby boli naplnené naše priania, potreby a hodnoty a nakoniec o to požiadame konkrétnymi činmi. Napríklad môžeme povedať dieťaťu, ktoré vybuchuje, že „Dnes ráno si na mňa zvýšil hlas, stalo sa to takto aj včera aj predvčerom (OPIS). Veľmi ma to hnevá a unavuje (POCITY), lebo pre mňa dôležité mať pokojné ráno a dobré vzťahy v rodine (POTREBA). Mohol by si nám povedať pokojným hlasom, čo od nás potrebuješ a počkať, kým sa budeme môcť ti venovať (PROSBA)?“
Ak by sa to opakovalo napriek tomu, môžeme ukončenie vety zmeniť na„Chceli by sme, aby sa všetci cítili príjemne doma (POTREBA, PRIANIE) a preto sme uvažovali, že by sme sa išli porozprávať s niekym do poradne, aby nám pomohol (PROSBA).“
Takto formulovaná prosba odráža nielen priania rodičov, ale aj odhadované prianie dieťaťa. Chceme sa cítiť doma príjemne všetci, a to, že sa dieťa hnevá, odráža nenaplnené potreby, ktorých sa ono samo nemusí byť vedomé. Psychológ je v takto formulovanej komunikácii prezentovaný ako človek, ktorý pomôže, aby sa aj ono cítilo lepšie doma a nie je „ten problém.“
Keď už máme s dieťaťom ujasnené, prečo a ku komu pôjdeme, nasledujú tretí krok: vysvetlenie, čo sa bude u daného odborníka diať. Platí základné pravidlo, že informácie znižujú obavy u dospelých aj u detí. Tu je dôležité, aby boli dospelí „bezpečným prístavom“ pre dieťa. Preto ak je možné pre rodiča sa nakontaktovať na odborníka ešte pred stretnutím, opýtať sa na to, čo si doniesť na čo sa pripraviť, niektorí odborníci majú pred konzultáciou aj s dieťaťom podmienku individuálnej konzultácie len s rodičom. Základ je, buď že vie rodič dať dieťaťu informáciu, čo sa bude diať a na čo sa môže dieťa pripraviť, alebo keď z akýchkoľvek dôvodov rodič nevie, ako bude návšteva prebiehať, môže poskytovať bezpečie a uistenie dieťaťu, že sa všetko v pravý čas dozvedia.
Väčšina odborníkov pracujúcich s detskou klientelou si uvedomuje, ako je dôležité primerane veku podať informáciu a pri prvom stretnutí sa snažia znížiť obavy všetkých zúčastnených na minimum. Treba však podotknúť, že rodič a jeho pomoc nám odborníkom je dôležitým prvkom v celom procese a to bol cieľ napísania tohto článku – pomôcť nám pomáhať.
Použité zdroje:
