Vypracovala: Mgr. Ivana Vašková
Zrejme všetci dôverne poznáme strach ako emóciu, ktorá nás dokáže varovať pred ohrozením. I keď to môžeme považovať za akýsi paradox,
strach v nás vyvoláva správanie, ktoré môže viesť k úspešnému riešeniu nebezpečnej situácie. Pokojne by sme teda strach mohli pomenovať aj „osobnou varovnou strážou“. Avšak má to jeden háčik. Pri jeho prežívaní sa posilňuje tendencia k stiahnutiu sa do seba a ochota poznávať okolie klesá. A ak tento stav trvá príliš dlho a je príliš intenzívny, môže to u detí komplikovať zdravý psychický vývin.
Ako odlíšiť strach od úzkosti?
Strachom deti často dávajú najavo, že potrebujú mať pocit bezpečia a vyhľadávajú preto osobu, ktorá je pre nich zdrojom istoty. Všeobecne môžeme strach považovať za obranný mechanizmus. Na rozdiel od úzkosti je strach viazaný na konkrétny podnet a dá sa zväčša odôvodniť, či považovať za výstrahu. Pri pocitoch úzkosti ide skôr o nejasný pocit napätia a negatívnych pocitov, pri ktorých nevie dieťa pomenovať ich príčinu (Vágnerová, 2012).
Ak si kladiete otázku, ako odlíšiť strach od úzkosti, vysvetlenie je pomerne jednoduché. Zložitejšie je však zistiť, čo sa odohráva v hlave dieťaťa.
Formy strachu v závislosti od vývinových období
Strach a podnety, ktoré ho vyvolávajú majú svoje špecifiká vzhľadom na vek dieťaťa. Pre každé vývinové obdobie je typický iný súbor podnetov, ktoré vzbudzujú strach. Iné strachy prežívajú deti v predškolskom veku a z úplne iných vecí majú strach dospievajúci. Prejavy strachu sa u detí v rôznych vekových kategóriách líšia. Na prekonanie strachu sú vhodné rozličné zvládacie stratégie.
U detí do troch rokov sa najčastejšie objavuje strach z reálnych podnetov – silných nezvyčajných zvukov, samoty alebo stiesnených a uzavretých priestorov. Medzi druhým a tretím rokom u detí môžeme pozorovať nástup rôznych zvykov a rituálov, ktoré radi dodržiavajú. V tomto období je práve toto ich spôsob vyrovnávania sa so strachmi a úzkosťou (Vymětal, 2004).
Okolo ôsmeho mesiaca je tiež typická tzv. separačná úzkosť, kedy dieťa zdanlivo neprimerane reaguje na situáciu odchodu blízkej osoby hoci aj na kratší čas. Dieťa sa bráni tomuto opusteniu, lebo si začína uvedomovať svoju vlastnú individualitu, začína odlišovať seba od druhých, ale zároveň ešte nerozumie konceptu, že ak rodič odchádza, tak sa aj vráti. Niekoľko mesiacov je teda táto situácia pre dieťa veľmi stresujúca a zvládať sa ju naučí až v okamihu, keď bude schopné kognitívne spracovať, že existencia druhých ľudí pokračuje aj napriek tomu, že nie sú fyzicky prítomní. Traumatické udalosti počas vývinu dieťaťa môžu spomaliť vývoj schopnosti separácie, alebo separačnú úzkosť reaktivovať (Říčan, Krejčířová, 1997).
U detí v predškolskom období sa rozvíja fantázia a typické je v tomto veku magické myslenie, preto sa môže prechodne objaviť strach z hmyzu, zranení, zlodejov, zvierat a pod. Strach z týchto podnetov sa môže formovať na základe jednorazovej alebo opakujúcej sa skúsenosti, ktorú dieťa samo zažilo, alebo mu bola sprostredkovaná cez médiá či zážitok inej osoby (Vymětal, 2004). Tiež nástup do materskej školy je pre dieťa veľkou výzvou a pri nezrelosti dieťaťa sa môže nadmerná úzkosť prejaviť rôznymi zlozvykmi ako cucanie palca, trhanie vlasov, okusovanie nechtov, poruchami spánku či prijímania jedla, poruchami reči, hyperaktivitou či strachom a hanblivosťou (Čačka, 1997).
Strach u detí v školskom veku sa viaže prevažne na plnenie školských povinností a pocit menejcennosti. Dieťa sa porovnáva so spolužiakmi a je citlivé na zlyhávanie. Nástup do školy a nutnosť plniť rôzne požiadavky okolia je znova pre dieťa záťažovou situáciou. Najčastejšie v tomto období sa začne prejavovať školská fóbia, ktorá súvisí práve s podnetmi viazanými na situáciu v škole. Môže byť však ťažké ju odlíšiť od separačnej úzkosti alebo sociálnej fóbie. Pri všetkých dieťa reaguje tendenciou vyhnúť sa situácii odchodu do školy, plače, vyskytujú sa uňho výbuchy zlosti alebo somatické ťažkosti (bolesti hlavy, brucha, vracanie…) (Praško, 2005). Okolo deviateho až desiateho roku sa tiež u detí formuje pochopenie pojmu smrti, plne si začínajú uvedomovať jej nezvratnosť. V súvislosti s tým typicky pozorujeme nástup strachu z tmy, zvukov počas noci (vŕzganie dverí, šum vetra…).
V pubertálnom období a období adolescencie sa najčastejšie stretávame so strachom z vystupovania pred ľuďmi, strachom z intimity a blízkosti a strachom súvisiacim so vzhľadom, keďže v tomto období sa práve fyzická atraktivita stáva výrazným indikátorom spoločenského prijatia.
Na to, aby sme pomohli deťom sa lepšie vyrovnať s tým, čo aktuálne prežívajú a pochopili príčiny ich správania, je potrebné s nimi o ich ťažkostiach rozprávať. Aktívne komunikovať s dieťaťom a byť mu oporou je dôležité naprieč všetkými vývinovými obdobiami. Hoci menšie deti často nevedia svoje myšlienky sformulovať, je dobré sa ich pýtať, ako sa cítia, a učiť ich rozoznať a pomenovať svoje emócie už od útleho veku.
Ako pracovať s pocitom neistoty a strachom počas epidémie?
Momentálne šíriaca sa nákaza a nutnosť dodržiavať rôzne obmedzenia, sú pre všetkých ľudí záťažovou situáciou. Aktuálny stav môže vyvolávať rôzne emócie a vytvárať vnútorné napätie. Pre deti je toto obdobie rovnako náročné. Dianie okolo nich a reakcie blízkych im môžu prísť ťažko čiteteľné, karanténa im zmenila denný rytmus a narušila zabehnuté stereotypy. Nikto im nie je schopný povedať, ako dlho budú takto fungovať a čo všetko so sebou prinesú ďalšie dni. Strach je teda prirodzenou reakciou na to, čo sa okolo nich deje.
Obzvlášť citlivo môžu reagovať deti, ktoré sa často boja neznámeho a zle znášajú neistotu. U detí sa môžu znovu objaviť “už prekonané” strachy alebo môžu reagovať nepokojom a nepozornosťou. Úzkostnejšie deti môžu prechodne zmeniť svoje správanie, vrátiť sa k určitým rituálom z mladšieho veku, viac sa uzatvárať a podobne.
Pri rozhovore s deťmi o ich strachu môže pomôcť aj niekoľko jednoduchých zásad:
- Nebagatelizovať – Hoci veci, ktorých sa dieťa bojí môžu niekedy znieť absurdne, tak by sme jeho obavy nemali zosmiešňovať. Nestačí, ak dieťaťu budeme opakovať, že sa nie je čoho báť a všetko bude dobré. Pre dieťa je strach, ktorý cíti skutočný, a preto by sme ho mali brať vážne.
- Aktívne počúvať – Pre dieťa môže byť ťažké o svojich myšlienkach hovoriť, preto by sme ho mali povzbudiť a otázkami zistiť, čo najviac podrobností o jeho obavách. Deti často nevedia odpovedať na otázku “prečo sa bojí”, skúsme ju teda nahradiť konkrétnejšími ako napr. “kedy si sa takto začal/a cítiť?”, “na čo si myslel/a pred tým, ako si sa rozplakal?” a podobne.
- Rituály – Stereotyp a rituály deti upokojujú a pomáhajú im vyrovnať sa s úzkosťou. V časoch karantény si môžete vytvoriť vlastné denné rituály, ktoré budete s deťmi robiť ako boj proti vírusu, napr. spoločne si umývať ruky, jesť ovocie a vitamíny…
- Vytvoriť priestor na uvoľnenie emócií – Deti dobre reagujú na hry a kreatívne aktivity. Venujte sa mu a trávte spoločné chvíle pri spoločných aktivitách a tiež mu nechajte voľný čas na vlastné hry. Prispôsobte mu časť miestnosti tak, aby sa tam cítilo pohodlne, umiestnite príjemné materiály, obľúbené hračky a pod. Keď budete vidieť, že je dieťa nepokojné, tak mu umožnite sa tam odreagovať.
- Pracovať na zvládaní vlastných emócií – Deti sú mimoriadne senzitívne na to, čo sa deje v ich okolí. Keď sa cítime sami pod tlakom a sme nervózni, prípadne ak sa o dieťa prehnane strachujeme, tak dieťa začne reagovať podobne, hoci sme nič nepovedali. Snažme sa teda budovať svoj vlastný vnútorný pokoj, reagovať s rozvahou a dieťa sa nášmu správaniu vo väčšine prípadov rýchlo prispôsobí.
V prípade, že sa úzkostné prejavy dieťaťa aj napriek snahe stupňujú alebo sa chcete uistiť, ako postupovať pri zvládaní strachu u detí, neváhajte sa poradiť s odborníkom.
Zdroje:
Čačka, O. (1997). Psychologie dítěte. Tišnov: Sursum.
Praško, J. (2005). Úzkostné poruchy. Praha: Portál.
Říčan, P. – Krejčířová, D. a kolektív (1997). Dětská klinická psychologie. Grada Publishing.
Vágnerová, M. (2012). Vývojová psychologie: dětství a dospívaní. Praha: Karolinum.
Vymětal, J. (2004). Úzkost a strach u dětí. Praha: Portál.
