Vypracovala: Mgr. Ivana Vašková
Jedlo je témou mnohých rozhovorov, sprevádza nás od narodenia, uspokojuje jednu zo základných fyziologických potrieb. Okrem primárnej úlohy, ktorú jedlo zohráva ako zdroj živín, ho môžeme považovať aj za
komunikačný nástroj, pričom Smolík (1996) v súvislosti s tým uvádza, že jedlo so sebou nesie veľa psychologických významov. Môže byť pôžitkom, prostriedkom upokojenia či ocenenia. Do vzťahu k jedlu sa premietajú naše individuálne postoje, sociálne interakcie, vplyvy sociokultúrneho prostredia či biologické faktory. Vzťah k jedlu a biologické faktory, ktoré ho ovplyvňujú, môžeme pozorovať už u dojčiat, postupne sa však menia a formujú.
Dojčenské a batoľacie obdobie
V tomto období sa môže stať, že dieťa napriek prísunu jedla nedosahuje očakávaný hmotnostný nárast. Dieťa môže mať problémy pri kŕmení z rôznych dôvodov, ktoré sa často vzájomne kombinujú. V batoľacom období sa dieťa môže stať veľmi vyberavé a negativistické. Situáciu jedenia prežíva s veľkou úzkosťou a jedlo sa tak stáva zdrojom napätia a boja o moc medzi ním a rodičom. Pozornosť by sa mala v tomto prípade zamerať na niekoľko kľúčových oblastí:
Správanie v situácii jedenia. Na strane rodiča môže ísť o prispôsobenie techniky kŕmenia (spomaliť pohyb fľašky pri pití, aby dieťa malo viac času sať; zmenšiť sústa podávané lyžičkou, zmeniť polohu pri jedení atď. Na strane dieťaťa sa dá zapracovať na zlepšení zručností, ktoré môžu byť z nejakého dôvodu oslabené (kúsanie, prehĺtanie…).
Správanie pri ostatných interakciách. Môže zahŕňať snahu o väčšie zladenie sa s dieťaťom. Sledovať signály, ktoré vysiela, naučiť sa rozpoznávať uňho pocit nasýtenia, potrebu odpočinku a pod.
Záťažové situácie počas dňa. Dieťa je citlivé na stres a napätie v domácnosti vníma veľmi citlivo. Reagovať môže práve takýmto spôsobom, preto je dobré sa snažiť nastoliť pokojnú atmosféru a poskytnúť dieťaťu čo najväčší pocit bezpečia a istoty (Říčan a kol. 2009).
Predškolský a mladší školský vek
V tomto období sa často môže objaviť nechutenstvo u detí. Vo väčšine prípadov však nejde o symptóm vážnejších porúch a dieťa má skôr konštitučne nižšiu potrebu jedla, pričom rodičia sú prehnane starostliví, vyvíjajú na dieťa pri jedle veľký tlak. Tento prístup potom opätovne vzorce správania u detí upevňuje a jeho odpor k jedlu prehlbuje. Ak má dieťa obľúbené jedlá, hoci je ich málo, tak si s nimi na nejaký čas môže vystačiť. Do jedálnička môžeme skúšať pravidelne zaradzovať nové chute, ale ak ich dieťa odmietne, tak ho do toho nenútime, iba mu jedlo ponúkneme, dáme ochutnať. Pokiaľ sa problémy viažu iba na oblasť jedla a dieťa neodmieta jesť úplne, tak je pravdepodobné, že v puberte spontánne odznejú (Říčan a kol., 2009).
Pubertálne obdobie a obdobie adolescencie
Toto obdobie je rizikové pre vznik porúch príjmu potravy. Medzi najčastejšie patrí mentálna anorexia a mentálna bulímia. Mentálna anorexia je diagnóza, pri ktorej má pacient podľa Papežovej (2000) strach z nárastu hmotnosti. Sám znižuje svoju váhu tým, že sa vyhýba kalorickým jedlám, môže nadmerne cvičiť, užívať diuretiká, provokovať vracanie a pod. Takéto správanie spôsobuje rozsiahle endokrinné a ďalšie problémy. Mentálnu bulímiu sprevádzajú epizódy náhleho, nárazového prejedania, ktoré sa strieda so snahou nepribrať za použitia rôznych zdraviu škodlivých prostriedkov. Pre obe diagnózy je typický strach z tučnoty a neraz je ich ťažké odlíšiť, môžu na seba vzájomne nadväzovať. Príčina vzniku takéhoto ochorenia nie je jednoznačne určená, pričom sa predpokladá, že ide o interakciu rôznych vplyvov, ktoré pôsobia na geneticky predisponovaného jednotlivca.
Čím skôr sa podarí príznaky odhaliť, tým rýchlejšia a účinnejšia môže byť liečba, preto je užitočné si všímať nasledovné:
- dieťa experimentuje s jedálničkom, chce si variť samo, presadzuje vegetariánsku stravu, vyhýba sa jedeniu s rodinou, drží diéty, jedlo delí na malé kúsky a pod.,
- dieťa chudne, často sa oblieka do voľného oblečenia,
- dieťa je náladové, podráždené, uzatvára sa do seba,
- dieťa je veľmi aktívne, stále cvičí, má veľa záujmových aktivít,
- dieťa sa môže prejedať, vracať, nakupovať v lekárni, tráviť veľa času v kúpeľni a pod.
V tomto prípade môže byť náročné o probléme s dieťaťom komunikovať, dieťa spočiatku zatajuje, odmieta akúkoľvek konfrontáciu a náročnosť situácie nepripúšťa. Aj neskôr, keď už dieťa pripustí, že sa trápi a prizná, že niečo nie je v poriadku, tak často odmieta navštíviť odborníka a meniť svoje správanie je preň extrémne náročné. Veľa tiež závisí od toho, v akom veku je dieťa a nakoľko sa príznaky diagnózy už rozvinuli. Ak je zrejmé, že dieťa netrpí žiadnym somatickým ochorením a napriek tomu sa uňho spomínané príznaky stupňujú, je potrebné sa poradiť s lekárom a začať situáciu riešiť s odborníkmi. Dovtedy možno začať s niekoľkými základnými pravidlami doma.
Prvým krokom je zastavenie chudnutia a navýšenie kalórií v strave tak, aby prišlo k postupnému nárastu hmotnosti na úroveň, ktorá nie je rizikom pre zdravie. Je potrebné dohodnúť sa na obmedzení cvičenia, zamedziť prístup k laxatívam.
Základom práce je zlepšenie komunikácie, snaha o vytvorenie spoločnej dohody a aktívne počúvanie. Nepomôže dieťa kritizovať za jeho správanie. Tresty, krik ani emočné vydieranie nespôsobí ústup príznakov. Ak dieťa trpí výčitkami svedomia po jedle, opakovane sa uisťuje o správnosti svojho konania, má strach z vecí, ktorých sa predtým nebálo, neustále niečo kontroluje a pod., tak nestačí, ak mu tieto veci zakážeme alebo budeme tvrdiť, že všetko bude v poriadku. Treba vyjadriť podporu, snahu o to, dieťaťu porozumieť a spoločne sa snažiť nájsť riešenia. Základom je nebojovať proti dieťaťu, ale snažiť sa spolu bojovať proti týmto nepríjemnostiam.
V náročných situáciách vždy pomôže vybudovať si podpornú sieť, vyhľadať emočnú podporu u rodiny či priateľov. Stupňujúce napätie môže zvyšovať nervozitu u všetkých členov rodiny. Nie je preto dobré odrazu všetku pozornosť zamerať iba na problémy s jedlom. Je dôležité naďalej udržiavať čo najnormálnejší chod domácnosti, venovať sa ostatným členom, koníčkom a budovať príjemnú atmosféru. Hromadiaci sa stres a vyčerpanie nikomu neprospieva.
Vo všeobecnosti však platí, že ak máte akékoľvek obavy či pochybnosti týkajúce sa správania dieťaťa pri jedle, zaznamenali ste u vášho dieťaťa prejavy, ktoré popisujeme v článku alebo sa chcete iba poradiť, tak neváhajte kontaktovať odborníka.
Zdroje:
Papežová, H. (2000). Anorexia Nevosa. Praha: Psychiatrické centrum. ISBN 85121-32-8.
Smolík, P. (1996). Duševní a behaviorální poruchy. Praha: Maxdorf. ISBN 80-85800-33-0.
Říčan P. – Krejčířová, D. a kol. (2009). Dětská klinická psychologie. Praha: Grada Publishing. ISBN 80-247-1049-8.
